ČO KRAJŠIE JE AKO LÁSKA ?
Láska, Ty mocná čarodejka
čo mámiš, hladkáš sťa vánok
prichádzaš nám tajne do srdiečka
neviem však, či doleješ nám džbánok.
Beriem si Ťa čisto, opravdivo
bo len tak môžem, nie inak
či dotkne sa nás koniec bolestivo
povedz mi spevavý vtáčik, synak.
Myslím, že pil som Ťa chutne
ako najlepšie víno z pohára
s chuťou a oddanosťou vo mne
do dna, až hlávku mi krúti, úmára.
Spýtam sa žobráka i boháča,
čo krajšie je ako láska ?
Odpovie mi každý a ticho kráča
v spomienke na krásno, a spadne z neho maska.
SMÚTOK DUŠE
Je zlé dožiť sa nevďaku, keď nevedia posúdiť pravdu.
Je zlé dožiť sa nevďaku, keď myslia si, že všetko majú.
Je zlé dožiť sa smrti vlastného potomstva či rodičov v rodnej to hrudu.
Je zlé nevážiť si toho, kto do života ich vystrojil a za zlé to majú.
Stop zlým myšlienkam, Ty poplach pravý !
Veď myslime na dobro, a nie na kaly !
Sme jedno a dobro, však sme vše pospolu,
veď kto by nás prevládol, ak nie sme spolu.
Myseľ nás prevláda, rozum veľí vpravo,
veď Ty si nezvládol ani naše právo.
Čo my máme z toho, keď nás všetci špinia ?
Však sa času nášho dožijeme všetcia.
Smútok duše opantáva srdcia,
veď priestupok nebol jak rodiny tvrdia.
To len nevďak máva tie vranie krídla
čo prekrútia aj lekárkine vedlá.
A tu zrazu všetko prekonajú príbuzní jak raci.
Len sa boja toho by neboli tí vtáci,
čo hambili sa veľa a nezriekli sa súdu
by neboli tí, čo sami súdení budú.
Veď beda, nikto nemyslí na podobné,
lež všetci sú jak by sám Boh v nich bol,
ale postupne sa stráca v nich a bledne
na základe skutkov čo diabol premohol.
Nuž a čo na záver ?
Čo poviem, to mi ver,
že odsúdiť druhého,
len nie seba samého
len dohadom,
je zlé, a viním každý dom.
Boh bude sudcom každého
ver dobrého a či zlého.
No čo nám samotným treba,
by sme sa pozreli každý sám na seba !
LEN TAK, AKO VTÁK
Bolesť a žiaľ zvierajú mi srdce
oddýchnuť mi núka, ako by som mohol.
Bez nej život sťa bez srdca zvonce.
Nie som kameň, čo zavaliť ju mohol.
Nechcem šikan, nechcem nikam
len tam, kam ma srdce ťahá,
nuž a to je celé, ver, že si už zvykám
krátky čas na debaty nás nekonečne zmáha.
Svedčiť budem za ňu i proti,
len nech nechá pozvoľný beh tomu.
Veď my dobre vieme čo nám obom chutí.
Vyhrážky opadnú jak hrušky zo stromu.
Ostane nám úzko, ba veru až hrozne,
nech nám praje čas, a my to dobre vieme,
že nádej, tá priateľka časna, pre nás niečo zožne.
Nebude ni viac, ni menej, len čo sami upečieme.
NAHLIADNUTIA
Všeličo už bolo, všeličo ešte bude
mne sa však zdá, že sa blíži koniec.
Nechápem kde a na ktorej búde
zazvoní nám obom ten zdvorilý zvoniec.
Tvrdá hlava, pýcha a nadutosť
z ľudí a milencov robí divé zveri.
Nemám síl pochopiť tú hroznú strnulosť,
nemožnosť zastaviť to privretie dverí.
Ľahostajnosť k druhému, neláska a slzy
brzdia všetko krásne čo mohlo prísť ešte.
Keď prejde bôľ srdcom, potom nás to mrzí,
zviera nás a blíži sťa zavreté kliešte.
Návratu niet, uvedomíme si skutky,
ktoré nás priviedli k následnému pádu.
Reči, zlobu, činy neodkrútiš jak hrdzavé skrutky
môžeš iba ľutovať, že nás viac už nenájdu.
Nahliadneš však neskôr do tej tmavej studne
lepšie bolo vtedy, keď plynul čas s nami.
I ja sa ocitnem v studenej jaskyni na dne
zahľadím sa na pekno a zaspím na čele s dlaňami.
Čo bolo bolo, už sa neodstane
musia tam zostať tie privreté dlane.
Oči bolia, myseľ ubíja, hrdlo zviera
ostane s nami tá čierna diera.
.
DOZREL ČAS
Príchodom jesene dozrel čas
premyslieť chvíle čo prešli,
aby nebanovali sme zas,
čo všetko sme mali a našli.
By neľutovali sme tie činy,
čo narobili sme a prišli z našej viny
a nevysmiali nás z nich vlastní,
to nebol by pocit moc slastný.
Preto robme, čo svedomie káže.
Dobro a dobré sťa voda z prameňa,
veď čo robíme, to nám nik nezmaže
a trvá a drží jak písmo z kameňa.
Na sklonku života človek už počíta.
Je všetko v poriadku, i fľaša dopitá ?
Sviečky knôt máča sa i horí,
do ticha, pokoja, duša sa Ti vnorí.
Spočinúť na rodnej hrude
tak to vedz najlepšie bude,
by milovaní Ti tam prišli
zasvietiť, stretnúť sa a v pokoji odišli.
ČAKANIE
Čakať na správu, čakať na telefón…
srdce mi búši sťa na veži zvon,
či inak nebude len ako je to teraz ?
Premýšľam,
nedúfam,
vzdal som to už neraz.
Lež nádej ma drží, k životu prebúdza
o lásku v srdci nebude ver núdza.
Čo však s mysľou, veľmi mi tu chýba
nemám síl stáť, samota ohýba.
Vydrž chlapče, bude môž aj lepšie
šťastie, láska nám vraj neutečie.
Teš sa myseľ, dušu neumáraj
chyť sa slamky, zažiť môžme raj.
Kým to príde, život kráti čas
čakanie osud vyžeň z nás.
Verím v dobro.
Očakávať môžme v diaľke
žitie krátke, no presladké.
Príď už skoro !
Komentáre